Počas slnečných dní tam svetlo presvitalo len cez škáry v škridlách a ihravo vytváralo na tmavých trámoch rôzne svetelné ornamenty. Rada som ich pozorovala. Tam niekde v tejto hre svetla a tieňa, zvláštnej atmosfére detského objavovania, stála truhlica. Keby  mal prach svoju „vážnosť“,  drevená truhlica by sa prehýbala pod jeho ťarchou.

Tak veľmi som túžila vedieť, čo je v nej, ale bola zamknutá.Skúšala som ju otvoriť všetkými hrdzavými kľúčmi, ktoré som na povale našla. Bezprízorne som sa prechádzala po podkroví a snažila sa vymyslieť plán, ako truhlicu otvoriť. Nestačili ani myšlienky na prečítané geniálne  huncútstva Troch pátračov, ani Sherlocka Holmesa, ani žiadneho detektívneho hrdinu môjho detského sveta kníh. Nepomohlo nič otvoriť tajomnú truhlicu.

Neviem, koľko by mi trvalo, kým by som našla spôsob, ako sa k babkinmu zamknutému pokladu dostať, keby som si na zemi nevšimla zvláštnu škatuľu neobvyklého tvaru. Všetky veci na tej povale mali svoj tichý zaprášený rukopis. Vo chvíli, keď som  škatuľu otvorila, zapísal sa do nej aj ten môj. Detský a zvedavý. Páni, to bol objav! Babkin klobúk.

Tušili by ste vo svojich detských časoch, že táto navonok komická atrapa, čo sa podľa vás nosila v roku Pána, keď ešte nejestvovali ani módne žurnály, bude pre niekoho, zrejme pre moju babku, znamenať módnu ikonu jej vlastnej mladosti? Aže pre ňu znamená prežitý cit, nadýchnutú vôňu, letmý pohľad spod okraja ozdoby ženskej hlavy? Vo svojich detských časoch som predsa nemohla tušiť,  že zaprášený kus starej handry bude pre niekoho takou vzácnou relikviou…

Aj moja babka bola vzácna. Tak,  ako upäto sa vedela starať o kusy starých hábov, s takou istou láskou si vedela poradiť aj so živými bytosťami. Kvety k nej pristali tak prirodzene, ako prirodzene s dojatím hľadíte  na láskavé objatie matky a jej detí… Učila ma vážiť si život a prejavovať starostlivosť aj úplne maličkým…Raz presádzala a čistila muškáty. Mala ich vždy krásne… prekrásne. Boli všade, na oknách, priedomí, okolo plota, vo výklenkoch. Chodila som okolo, dýchala ich vôňu, olamovala im hlavičky a dávala si ich za ucho v nádeji, že princeznú, na ktorú som sa hrala, raz vyslobodí princ Bajaja. Zvyčajne som sa však nevyhla babkinmu pokarhaniu, že aj život v kvete si treba vážiť…

Na zemi som zbadala dva kúsky ulomených pelargónii. Úbohé, drobné. Babka ma nebude hrešiť, že som si ulomila kvet do vlasov, ak zachránim tieto úbožiatka. S odhodlaním som začala hľadať črepník, kam by som tieto malé cintľavé kúsky zasadila. Hľadala som všade, prešla každý kút, aby som našla aspoň nádobu, ktorá by sa podobala na črepník. Svitla mi spásonosná myšlienka. Veď babka má na povale krásnu, aj keď zaprášenú škatuľu. Určite sa nenahnevá, keď jej vyhodím ten starý ošumelý klobúk, ktorý sa naposledy nosil za císara pána… Hlavne, že zachránim tie úbožiatka a budú môcť rásť.

Poobede sa babka dlho nevracala zo záhrady. Utekala som jej oproti. Premkla ma neskutočná radosť, keď som ju našla plakať nad mojím veľdielom. Bola som presvedčená, že roní slzy šťastia, lebo zachrániť život bolo jej vážne životné krédo. Až omnoho, omnoho neskôr som pochopila, že som otvorila  jej tajný, citlivý svet plný nedotknutých spomienok, mladosti, života a krásy. Možno ten, čo sama otvárala len veľmi zriedka. Babka bola múdra. Nechala dieťa rásť a vytvárať si svoje priority.

A tak som tu. So vzťahom k životu, kvetom a kráse. A spolu so mnou môj tím. Ponúkam Vám svoj svet, svoju cestu, lásku ku kvetom, môj nápad, z ktorého sa stal plán a cez nadšenie ľudí okolo aj realita môjho dňa.

Dlho kvitli muškáty v zvláštnej babkinej škatuli. Podchvíľou som ju pristihla, ako sa na ne s láskou prizerá. A ak chcete vidieť a užiť si ten pohľad na vlastné oči, zájdite k nám pre pohladenie duše a lásku v srdci. Uviažeme Vám ich do kytice…